Teória

underline

Paralelné životy

„Je teda možné žiť takmer bez spomienok, dokonca žiť šťastne, ako ukazuje príklad zvierat. Je ale celkom nemožné žiť bez zabúdania alebo – aby som sa o svojej téme vyjadril ešte jednoduchšie: existuje určitý stupeň nespavosti, prežúvania, zmyslu pre históriu, pri ktorom všetko živé prichádza k ujme a napokon zaniká, či je to človek, národ alebo kultúra.“

Friedrich Nietzsche

Vo svojej poviedke Funes, muž so zázračnou pamäťou popisuje Jorge Luis Borgés nezvyčajnú schopnosť Irena Funesa, ku ktorej prišiel po nehode – po páde z koňa ostal chromý, ale zato získal neomylnú schopnosť vnímania a nezlyhávajúcu pamäť: „My jedným pohľadom obsiahneme tri poháre na stole. Funes obsiahol všetky výhonky, strapce a bobule na drevenej mreži, obrastenej vinnou révou. Pamätal si podobu všetkých mrakov na oblohe na svitaní tridsiateho apríla roku tisíc osemsto osemdesiat dva a mohol ju v spomienkach porovnávať so žilkami na koženej väzbe knihy, ktorú videl iba raz, i s pruhmi peny, ktorú na hladine rieky Rio Negro zanechalo veslo v predvečer bitky pri Quebrachu. Pritom nešlo o jednoduché spomienky. Každý jeho zrakový vnem bol spojený so svalovými a tepelnými pocitmi atď. Mohol si znovu vybaviť všetky sny i obrazy z polospánku. Dvakrát alebo trikrát rekonštruoval priebeh celého dňa. Nikdy pritom nemal najmenšie pochybnosti, ale každá taká rekonštrukcia si vyžiadala celý deň. Povedal mi: ‚Ja sám si pamätám viac, než si asi pamätali všetci ľudia od doby, čo je svet svetom.ʻ A povedal tiež: ‚Keď sa mi v spánku niečo sníva, je to ako keď vy ostatní bdiete.ʻ Už skoro na svitaní povedal tiež: ‚Moja pamäť, pane, je ako veľké smetisko.ʻ “

Spomínanie a zabúdanie sú zakladajúce kultúrne mechanizmy. Vytvárame pamäťové obrazy a rozprávame príbehy, pretože chceme predísť amnézii, ktorá znamená rozpad sveta. Príbehy a obrazy ako nosiče pamäti, ktoré nám umožňujú kedykoľvek znovu vyvolať neprítomné. Tieto nosiče sú nevyhnutné aj preto, že kultúrnu skúsenosť nemožno geneticky zdediť, ukladanie do pamäti je teda nevyhnutnou stratégiou prežitia kultúry.

Pamäť nám ponúka jediný spôsob, akým dokážeme nadväzovať spojenie so svojimi predkami aj so sebou – nič iné než spomienka nespája batoľa a dospelého človeka a nerobí ho autentickým v detstve aj dospelosti. Pamäť obvykle vnímame ako klenotnicu, poklad, „thesaurus“ pozostávajúci z toho najvzácnejšieho, čo konštituuje naše životy. Funesovi po nehode pripadol dar pamäti, vďaka ktorému sa mu svet vo svojej nekonečnej členitosti stal zjavením.

Nevzdelaný výrobca košíkov Funes prežije vďaka nehode „conversio“, opustí stav driemoty, povznesie sa do stavu mnemonickej milosti. Stane sa obdarovaným, pripomína nadčloveka, ako píše Borgés, ale svoju neúprosnú pamäť napriek tomu popisuje ako chaos. Funesovi sa tezaurus premenil na smetisko, z pamäte sveta sa stal sklad haraburdia, z knihy sveta archív rozpadu – preto, že Funes si síce dokázal pamätať viac ako ktokoľvek z ľudí, nedokázal však svoju pamäť zdieľať s ostatnými, nedokázal jej obsahy komunikovať. Funes nie je schopný abstrahovať a vnímať slová ako všeobecné pojmy – nedokáže pochopiť, ako sa pes, ktorý bežal po ulici o tretej popoludní, môže volať rovnako ako ten istý pes, sediaci pred domom svojho pána o šiestej podvečer, preto vymýšľa vlastný jazyk, v ktorom dá meno každej jednotlivej veci v každom stave. Ako píše Borgés, „myslieť znamená zabudnúť na rozdiely, generalizovať, abstrahovať. Vo Funesovom nahustenom svete existovali len detaily, takmer bezprostredné detaily.“

Naša dnešná situácia miestami pripomína tú Funesovu – vďaka pamäťovým médiám a sieťam máme na svojom pracovnom stole k dispozícii všetky informácie sveta, ale užívať ich sa pre nás stáva čoraz ťažším. Pretože informácie nezískavame v živej výmene (komunikácii), cítime neistotu, nedokážeme odhadnúť mieru ich dôveryhodnosti, závažnosť, strácame schopnosť rozprávať príbehy vlastnej kultúry. Vnemy človeka, zaťaženého množstvom informácií a vytrhnutého z komunikácie, aj asociácie, vyvolávané týmito vnemami, odnímajú javom ich identitu, vyprázdňujú ich a premenúvajú, stávajú sa spomienkami na budúcu minulosť: minulosť rozkladu a hniloby. Samota presýtená informáciami má podobný účinok ako amnézia. Pohyb, čas a priestor sa prepadajú do nekonečného radu diferenciálov, nastáva jadrové štiepenie vecí, rozpad reality na niekoľko paralelných. Divadlo je jedinečným komunikačným médiom, ktoré dokáže spomienku, teda slovo, stelesniť, analyzovať spôsoby vytvárania pamätí, ukázať na rozpor medzi telom a slovom. Dokáže znovu vyvolať nejestvujúce v spoločnej prítomnosti a iba vďaka nej.

Budovať spoločenstvo znamená spoločne užívať pamäť. Pre užívanie pamäte je nevyhnutné predovšetkým nájsť spôsob, ako obsah pamäte rozprávať či vteliť, ako vytvoriť taký príbeh alebo obraz, ktorý dokáže byť minulým v prítomnom, nadviazať spojenie s predkami a sebou samým, eliminovať existenciu paralelných životov. Šesť divadelných inscenácií v projekte Paralelné životy analyzuje šesť spôsobov, akými je divadlo schopné vytvárať „pamäťové nosiče“, teda rozprávať a konkrétne príbehy. Príbehy, ukryté v archívoch tajných polícií, ktoré mali byť rozprávané inak, aby potvrdili vtedy jestvujúci veľký ideologický príbeh. Príbehy, za ktorými nenachádzame nadľudí ako Funes, ale obyčajné ľudské životy. V rámci projektu vznikli pôvodné inscenácie umelcov, ktorí sa zaoberajú tvorbou príbehov marginalizovaných či vytláčaných, aby ich vrátili do našej prítomnosti a budúcnosti, či umožnili nechať minulosti tie, ktoré majú odísť do zabudnutia, no vďaka tomu, že ostávajú bez mena, nemôžu. Ak tieto príbehy ostanú nepoznané, zapadnuté niekde v chaose smetísk archívov, môžu sa, v iných kulisách, kedykoľvek opakovať. Tak, ako sa naše životy kedykoľvek môžu rozpadnúť na paralelné.

Ján Šimko, kurátor projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície

underline

Na okraj projektu Paralelné životy

Ako vznikla idea projektu Paralelné životy?

Idea projektu Paralelné životy pravdepodobne pochádza a je živená prinajmenšom z troch prameňov. Tým prvým je zvýšený výskyt rôznych foriem dokumentárneho divadla v stredo a východoeurópskych krajinách, ktorý zaznamenávame v posledných rokoch. Mnoho z takýchto projektov sme hostili na našom festivale. Tým druhým sú rozličné spôsoby vyrovnávania sa s minulosťou, ktoré sme v našich krajinách zažívali po roku 1989 a napokon – tým tretím bola naša predstava o dramaturgii Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra a rozvíjaniu prestížnej línie vlastných produkcií.
Možno je to krízou narácie, nedôverou v klasické príbehy a v ich podanie na divadle alebo vyprázdnenosťou niektorých naratívnych štruktúr, používaných drámou, ktoré nastalo v posledných rokoch, odkedy tieto štruktúry nadužíva televízia a iné médiá. Alebo je to snaha o znovunachádzanie autenticity, nová verzia divadelného realizmu, s ktorou súvisí zvýšený záujem divadelníkov aj divákov o prácu s dokumentárnymi a autentickými materiálmi. Osobne si myslím, že divadlo vo východoeurópskych krajinách znovunachádza a rekonštruuje svoje spoločenské postavenie. Čiastočne v tom možno vidieť nadväznosť na prácu malých autorských divadiel z dvoch – troch dekád pred rokom 1989, ktoré, pretože neboli celkom oficiálne, resp. zriaďované štátom, sa ocitli trochu mimo dosah cenzúry a v okruhu svojich divákov dokázali reflektovať aktuálne spoločenské problémy. Tieto divadlá občas, samozrejme inou formou, s takýmito materiálmi pracovali.
Naše takzvané vyrovnávanie sa s pamäťou je skutočnou komédiou, niekedy veľmi čiernou. Od roku 1989 prebiehajú na rôznych úrovniach spoločnosti pokusy vysporiadať sa s minulosťou. Už to slovo vysporiadať sa – raz a navždy, aby to bolo už za nami, najlepšie urobiť hrubú čiaru. To ale celkom dobre nejde, takže každý pokus o takzvané vysporiadanie sa s minulosťou prináša nové a nové problémy. Naša totalitná minulosť už bola všeličím – omylom, traumou, zlatými časmi, niečím, za čo sa treba ospravedlniť, niečím, čo sa nás netýka, zdrojom sentimentu, dobrým dôvodom pre naše dnešné zlyhania, predmetom obchodu, politiky. Nechcem byť cynický, pretože zločinecký režim, v ktorom sme žili, pripravil o život mnohých nevinných ľudí a mnohým umožnil ešte dodnes ťažiť z bývalých mocenských pozícií a žiť na úkor ostatných. Na mnohých úrovniach – od dokumentov a aktov, konštituujúcich náš štát, legislatívu, kultúrnu politiku, historický diskurz, vzdelávanie – zlyhávame v takzvanej otázke vysporiadania sa s minulosťou. Touto komédiou spôsobujeme utrpenie mnohým, ktorí neboli a možno už nikdy nebudú rehabilitovaní či odškodnení a ktorí neuvidia svojich tyranov či vrahov svojich blízkych alebo zlodejov svojho majetku potrestaných. A táto komédia má devastačný účinok aj na ostatnú spoločnosť, na tých, ktorí boli nezainteresovaní alebo vtedy ešte nežili. Nemáme nijaké spasiteľské ambície a vieme, že náš projekt situáciu nevyrieši, ale v tomto „dialektickom zápase jedinca a spoločnosti“ môže svojím spôsobom pomôcť aj divadlo. Dôležitý sa nám zdal tiež fakt, že dvadsať štyri rokov po páde režimov sa do verejného diskurzu dostávajú názory ďalšej generácie, ľudí, ktorí rok 1989 zažili ako deti, prípadne vôbec nezažili a tí, keďže netrpia sentimentom pamätníkov, sa na mnohé javy z toho obdobia dokážu pozrieť inak, obvykle veľmi kriticky a nás zaujíma nielen dianie pred rokom 1989 ale aj (a možno predovšetkým) to, ako sa s odkazom minulosti vysporadúvame dnes . Takže tu na jednej strane ešte stále máme čulých pamätníkov a priamych aktérov udalostí pred rokom 1989 a „revolúcií“ alebo zmien a na strane druhej novú, kritickú generáciu, z čoho vzniká zaujímavé napätie.
A konečne naša predstava o dramaturgii. Festival Divadelná Nitra už niekoľko rokov pracuje na tematickej báze. Priebežne sledujeme tvorbu rozličných divadiel v Európe – od veľkých renomovaných divadelných domov až po nezávislých tvorcov – a pokúšame sa každoročne zostaviť program okolo témy, rezonujúcej v dielach, ktoré v danom období považujeme za závažné a komunikovateľné aj v našom kultúrnom priestore. Taká je ideálna ambícia. S projektom Paralelné životy sa pre nás situácia zásadne mení – nevyberáme z jestvujúcich produkcií, ktoré nás zaujali, ale oslovujeme tvorcov, o ktorých vieme, že by mohli pre projekt Paralelné životy vytvoriť zmysluplnú inscenáciu. Je v tom veľké riziko, pretože výsledok je neistý. Až do okamihu premiéry, stretnutia s divákmi nebudeme vedieť, či sa náš zámer naplní. Tento prístup ale prináša aj o trochu viac pokory voči divákom – keď divákovi ponúkate niečo neoverené, cítite sa možno trochu neistejšie, ale zároveň je to vaše, záleží vám na tom o niečo viac a to divák vníma. Cítim tiež viac vzájomného rešpektu vnútri tímu – nemôžeme sa spoľahnúť na nikoho iného, iba sami na seba – v tomto prípade je zaujímavé, že tím je medzinárodný a pomerne veľký, keďže ide o šesť inscenácii. A v neposlednom rade si pred každou premiérou človek vždy uvedomí, že nad svetom rozhodne nemá racionálnu kontrolu a pripustí existenciu náhody a rôznych iných metafyzických „schválností“.

Mohol by si nejako stručne predstaviť projekt Paralelné životy?

Projekt Paralelné životy zahŕňa šesť divadelných inscenácií, ktoré vznikli na základe výskumov v archívoch politických polícií, fungujúcich počas komunistických totalitných režimov. Inscenácie sú rôzne nielen obsahom, ale aj formou, škálou a zázemím. Formálne sa inscenácie pohybujú sa v rozpätí od dokumentárnej opery až po divadlo s autentickými ľuďmi na scéne. Pochopiteľne, každý z tvorivých tímov má osobitú poetiku. Východiskové materiály navyše svojou povahou nabádajú k hľadaniu inej teatrality. Inscenácie sa rôznia aj početnosťou tímu, ktorý ich pripravuje – umeleckého ale i technického. Pod zázemím chápeme prostredie, v ktorom inscenácia vzniká – v projekte sa stretli veľké prevádzkové divadlá ako Staatschauspiel Dresden či Opera pražského Národního divadla na jednej strane a na strane druhej nezávislé divadlá bez vlastného priestoru a pravidelnej dotácie. To bolo pre nás nesmierne dôležité – dať dohromady nielen rôzne poetiky, ale aj rôzne „veľkosti“, spôsoby „výroby“ divadelného diela a jeho „prevádzky“ – teda kontaktu s divákom. V rozličných zázemiach funguje tento kontakt inak, je inak definovaný a organizovaný. Diváci prevádzkových divadiel sú zväčša celkom iná skupina ľudí ako diváci od inštitúcií nezávisle vznikajúcich divadelných diel, obrovský rozdiel je aj v objeme financií, s ktorým tieto dva „protipóly“ pracujú. Spôsob, akým „zázemie“ uvažuje o divadelnom diele, ako ho vyrába a predvádza výrazne ovplyvňuje aj premýšľanie tvorcov. My sme v projekte chceli mať zastúpené rôzne prístupy. V divadelnom svete to nebýva časté, zväčša fungujú projekty „rovnocenných“ partnerov, ale vo výtvarnom umení sa takýto prístup osvedčil. Vo výsledku tie rozdiely možno nebudú až také badateľné – všetky inscenácie projektu Paralelné životy sú skôr komorného charakteru a diváci ich uvidia v dvoch hracích priestoroch. Projekt sme stavali tak, aby každá z inscenácií mala svojho koproducenta, ktorý garantuje, že inscenácia bude žiť dlhodobo aj mimo rámec projektu. Inscenácie nie sú „jednorazové“ a ich život sa nekončí s týmto ročníkom festivalu Divadelná Nitra. Každá z inscenácií je vďaka koproducentom „samostojná“ – funguje na repertoári či programe svojho domovského divadla alebo produkčného domu.

Akých tvorcov ste prizvali do projektu Paralelné životy a prečo práve tento výber?

Oslovili sme tvorcov, ktorí dlhodobo pracujú s politickými a sociálnymi témami. Mnohí z nich dokonca opakovane tvoria inscenácie na základe archívnych materiálov. Priamo s týmito témami už v minulosti pracovali Aleš Březina, Clemens Bechtel, Gianina Cărbunariu. Ostatní tvorcovia vo svojich inscenáciách pravidelne spracúvajú politické témy. Paralelné životy vnímame nielen ako súbor inscenácií, ale aj ako platformu, ktorá prezentuje rozličné spôsoby práce s dokumentárnym a autentickým materiálom, prítomné v stredo- alebo východoeurópskom priestore. Dôležité pre nás bolo, aby v tejto skladačke boli zastúpené rôzne poetiky a žánre. Myslím, že je viac dobrých dôvodov pre zhliadnutie všetkých šiestich inscenácií – jednak sa divák môže oboznámiť so situáciou súvisiacou s témami projektu (minulou a súčasnou) vo viacerých krajinách, jednak uvidí rôzne metódy práce s „rovnakým zadaním“. V ideálnom prípade si popri silných príbehoch a vhľade do špecifík situácie v jednotlivých krajinách odnesie z divadla aj zážitok zo šiestich rôznych naratívnych stratégií, akými divadlo pracuje. Potenciál projektu vidím práve v tejto mnohosti.

Aké spektrum príbehov sa predstaví v projekte? Je toto spektrum nejako reprezentatívne s ohľadom na príbehy ľudí, o ktorých sa zaujímali politické polície?

V jednotlivých inscenáciách uvidíme príbehy z rôznych období činnosti totalitných tajných služieb – z päťdesiatych rokov je príbeh umučeného kňaza Toufara a číhošťského zázraku, budapeštianskej psychiatričky R. Z., či vzájomné udania vysokopostavených príslušníkov ŠtB pôsobiacich na Slovensku. Z rokov sedemdesiatych a osemdesiatych sú príbehy Mugura Calinescu, pätnásťročného chlapca, ktorý jednej noci popísal budovy v rumunskom meste Botosani niekoľkými desiatkami „protištátnych hesiel“, príbeh Józefa Schillera, vysokopostaveného dôstojníka SB a Ady Grudzińskej, dcéry poľského disidenta v emigrácii či dodnes nevyšetrená brutálna vražda Přemysla Coufala, zavraždeného najpravdepodobnejšie príslušníkmi ŠtB v jeho bratislavskom byte. Ale aj príbeh Michaela Schlossera, ktorý si zostrojil lietadlo, aby preletel do západného Berlína, príbeh spolupracovníka Stasi Petra Wachsa, umelca Jürgena Gottschalka a niekoľkých ďalších, ktorý svoj príbeh rozprávajú z javiska v inscenácii Môj spis a ja. Neviem, ako sa dá v umeleckom projekte naplniť akési kritérium reprezentatívnosti, verím, že výpovede sú dostatočne plastické a silné, aby diváka oboznámili aj so širším kontextom, resp. ponúkli mu taký vhľad do témy, ktorý tvorcovia považovali za dôležitý. V jednotlivých inscenáciách sú príbehy súčasťou výpovedí o rozličných aspektoch činnosti politických polícií, fungovania komunistických ideológií a toho, ako zasahujú do našich životov dnes. Napríklad pre Divadlo SkRAT sa stala kľúčovou otázka, prečo je vražda Coufala dodnes nevyšetrená a aké sú celospoločenské konzekvencie tohto justičného zlyhania. Niektorí z tvorcov analyzujú funkcie jazyka mocenských zložiek a archívnych záznamov, povahu a (ne)komplexnosť archívnych materiálov, viacerých zaujíma, ako môže tieto témy oživiť vo verejnom diskurze divadlo.

Čo zloženie podľa krajín? Považuješ ho za reprezentatívne? Nechýba tam napríklad Rusko?

V prípravnom tíme projektu sme viedli dlhé diskusie o „zastúpených krajinách“, pretože sme chceli ponúknuť „medzinárodný“ pohľad, zdalo sa nám, že túto tému väčšinou vnímame ako „vlastnú minulosť“ a preto bolo zaujímavé nabúrať alebo obohatiť tento stereotyp. Najlogickejšie nám pripadalo začať úvahou o tom, ktorí tvorcovia sú v tejto oblasti divadla výrazní. Téma je veľmi široká a postihuje veľký počet ľudí, má miestne aj kultúrne špecifické dopady, prístupy politických polícií sa odlišujú v závislosti na legislatívach (bývalých aj súčasných) jednotlivých štátov. Pokúšali sme sa tému zúžiť tak, aby sa naša mozaika „nerozpadla“. Preto sme sa zamerali na krajiny Strednej Európy. Situáciu krajín bývalej Juhoslávie sme považovali za príliš špecifickú, hoci práve v týchto krajinách je hneď niekoľko umelcov, s ktorými by sme mohli v projekte spolupracovať. Takisto sme vylúčili krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Prišli sme tým o reflexiu fungovania „matky“ všetkých politických polícií v regióne, ale v Rusku jednak nie sú prístupné archívy totalitných polícií a podobne ako v prípade krajín bývalej Juhoslávie sa nám aj tu zdala situácia natoľko špecifická, že by vyžadovala prinajmenšom niekoľko inscenácií a v našej kompozícií by pôsobili rušivo alebo exoticky a to by bolo na škodu.

Aké sú ďalšie výstupy projektu Paralelné životy?

Projekt Paralelné životy je predovšetkým súborom šiestich divadelných inscenácií. Popri ňom vydávame „reader“ z príbehov, ktoré v archívoch zaujali našich tvorcov a v roku 2014 v spolupráci s vydavateľstvom Theater der Zeit teoretickú publikáciu reflektujúcu prácu a metódy jednotlivých tvorcov ako aj historický a teatrologický kontext. S režisérom Adamom Hanuljakom, Dog Docs a Mandala Pictures pripravujeme cyklus šiestich krátkych dokumentárnych filmov, na ktorých participujú RTVS a iné televízie. A v neposlednom rade tiež vzdelávací program pre študentov stredných škôl.

S kurátorom projektu Paralelné životy sa zhováral Ján Šimko

underline

viera
Publikáciu Paralelné životy – Projekt dokumentárneho divadla o tajnej polícii vo východnej Európe vydala v roku 2014 Asociácia Divadelná Nitra s prestížnym nemeckým vydavateľstvom Theater der Zeit. Zostavovateľmi sú Ján Šimko, kurátor Paralelných životov, a dramaturgička Martina Vannayová. Knihu tvoria dve odborné štúdie a rozhovory s režisérmi inscenácií. Teatrologickú štúdiu o projekte a dokumentárnom divadle napísal popredný nemecký kritik a teoretik Thomas Irmer, historiografickú časť český historik Jiří Suk, ktorý sa venuje problematike moderných dejín Československa. V druhej časti knihy poprední teatrológovia zo šiestich krajín urobili s režisérmi, zúčastnenými na projekte rozhovory o ich inscenáciách.

partners eu_en mk_en alianz_en alianz_en visegrad_en erste_eu erste_eu

partners
Asociácia Divadelná
Nitra
Svätoplukovo nám. 4
950 53 Nitra
Slovakia
www.nitrafest.sk
.
Skype: nitrafest
Facebook: Divadelná
Nitra
Twitter: nitrafest
Tel.: +421 37 652 4 870
Mob.: +421 903 55 44 75
Mail:
pll@nitrafest.sk