Inscenácie

Typografia majuscula (Inscenované archívy) / Môj spis a ja / (Na)sleduj ma / Toufar – Mučiace hry / Vnútro vnútra

Reflex (Odmäk)

Plavebná spoločnosť Sputnik, Budapešť, Maďarsko

“Riešenie súčasných problémov nie je možné bez vyrovnania sa s minulosťou. Ak ide o problémy, ktoré sa týkajú celého národa, platí to dvojnásobne. Projekt Paralelné životy poskytuje platformu pre takéto uvažovanie, pričom celý proces je ešte zaujímavejší vďaka zapojeniu iných krajín, lebo môžeme zistiť, do akej miery rozmýšľame podobne a v čom sa naše zmýšľanie líši. Navyše, v projekte vystupujem ako “ten mladý“, preto je v mojom prípade odlišný prístup nutný, čo je pre mňa nový druh výzvy.”

Dániel D. Kovács

Existuje v súvislosti s otázkami týkajúcimi sa minulosti objektívna pravda? Má štátny systém tú moc, aby určoval, kto je duševne zdravý a kto už nie? Ako štátna moc kontroluje svojich občanov a prečo to robí? To je len niekoľko otázok, ktoré si kladie maďarský tím projektu Paralelné životy vo svojej inscenácii Reflex. Hoci centrálnym je príbeh psychiatričky perzekvovanej komunistickým režimom, otázky, ktoré si tvorcovia kladú, sú nanajvýš aktuálne.
Pre mladých tvorcov Dániela D. Kovácsa a Pétra Závadu je aktuálnosť dôležitou súčasťou celého príbehu – aby sme lepšie pochopili súčasnosť, potrebujeme sa zaoberať minulosťou. I to je jedna z premís, ktoré stáli na začiatku ich tvorby pre projekt Paralelné životy. A v ich inscenácii ide doslova o paralelný život – život istej psychiatričky, ktorý zničila komunistická moc.
Hlavná dejová línia zachytáva osud R. Z., psychiatričky, ktorá sa stane pacientkou v ústave pre duševne chorých. Diagnostikujú jej schizofréniu, ona však tvrdí, že sa proti nej sprisahala štátna bezpečnosť, aby ju odstavili. Začne preto písať správy o svojich „väzniteľoch“, zatiaľ čo službukonajúci lekári píšu hlásenia o nej. Priam až desivo kafkovský príbeh chce ukázať mašinériu a teror komunistického režimu, ktorému padlo za obeť mnoho nevinných ľudí. Avšak mladí maďarskí tvorcovia nemoralizujú, práve naopak – ukazujú rozporuplnosť a nejednoznačnosť celého príbehu použitím sebe vlastnej irónie a nadhľadu, ktorý tak svedčí groteske.
Je psychiatrička R. Z. skutočne chorá? Alebo je za chorú považuje len štátna moc, lebo tým sleduje svoje zámery a chce sa takto zbaviť nepohodlného človeka? A hoci sa nedozvieme skutočnú pravdu o R. Z., dôležité je, že inscenácia je metaforou fungovania moci voči indivíduu, moci, ktorá vytvára mechanizmy na kontrolu myslenia a konania jednotlivca. A nielen táto foucaultovská myšlienka zaujíma maďarských tvorcov, ale aj skúmanie diskurzívnej praxe danej doby, teda, aké boli myšlienkové štruktúry doby, ktoré takéto tragické ľudské príbehy „umožnila“, a čo to znamená pre dnešok.
Dániel D. Kovács patrí k najmladšej generácii maďarských režisérov, ktorá nadväzuje na svojich o niečo starších a známejších kolegov, ako sú Viktor Bodó či Kornél Mundruczó. Spolu so svojím generačným kolegom, básnikom a autorom Pétrom Závadom, sú prísľubom pre nezávislé a myšlienkovo i formálne provokatívne divadlo. Pre projekt Paralelné životy je prínosom, že sa k téme nedávnej minulosti a komunistického režimu vyjadrujú mladí tvorcovia, ktorí s ním nemajú priamu skúsenosť. O to zaujímavejšie je sledovať, aký pohľad na minulosť svojej krajiny nám sprostredkujú.

Martina Vannayová

Svetová premiéra:
utorok 1. októbra 2013, 16:30 – 18:00, 21:00 – 22:30, Staré Divadlo Karola Spišáka v Nitre – Tatra

Réžia: Dániel D. Kovács
Choreografia: Hegymegi Máté
Dramaturg: Péter Závada
Dramaturgická spolupráca: Turai Tamás
Produkcia: Ildikó Ságodi
Asistent: Andrea Pass
Scéna a kostýmy: Júlia Balazs
Zvuk a hudba: Keresztes Gàbor
Účinkujú: Miklós Béres, Gábor Fábián, Károly Hajduk, Péter Jankovics, Pál Kárpáti, Dániel Király, Lőte Koblicska, Niké Kurta, Kata Pető, Nóra Rainer Micsinyei, Zoltán Szabó